More je plné tajomstiev a nevyriešených záhad. Na jeho dne ležia potopené staroveké lode a niektoré nie až tak staré – zabudnite na historické lode ako San Sebastián, potopený v roku 1583, alebo galeónu San Agustín z roku 1540 – ale v tomto článku vám poviem o lodi, konkrétne o zaoceánskom parníku, ktorého príbeh konkuruje príbehu slávneho Titanicu. Je to Republic , luxusný zaoceánsky parník, ktorý sa potopil v roku 1909 a nikdy nebol vytiahnutý z morského dna.
Kapitán Martin Bayerle, ktorý ju našiel, ju chce opäť zachrániť, aby sa dostal k utopenému bohatstvu. A ja hovorím, že sa chce vrátiť, pretože sa o to už pokúsil, hoci neúspešne, čo viedlo k rozšíreniu legendy o kliatbe republiky alebo lodi milionárov.
Fakty a zaujímavosti o lodi Republic
Dovoľte mi, aby som vám povedal niekoľko zaujímavých faktov o tejto lodi postavenej v roku 1903 v lodeniciach Harland and Wolff v Belfaste v Írsku pre spoločnosť White Star Line.
Bola to prvá loď, ktorá vysielala tiesňový signál CQD zo svojho rádiotelegrafického zariadenia Marconi, čím zachránila životy 1 500 cestujúcich a 300 členov posádky. Signál CQD bol tiesňový signál používaný v telegrafických prenosoch na začiatku 20. storočia. Často sa predpokladá, že znamená „Poď rýchlo, tieseň“, ale jeho skutočný význam je v skutočnosti „Kvalita kopírovania“, všeobecný volací kód, ku ktorému bolo pridané „D“ pre „tieseň“.
Pri potopení lode RMS Republic zahynulo iba šesť ľudí : traja členovia posádky a traja turisti. Loď zostala na hladine 39 hodín po zrážke s loďou Florida, ktorá utrpela menšie škody. Cestujúci boli najprv prevezení na loď Florida a potom na loď White Star Line. Táto dvojitá záchranná operácia zostáva najväčšou, aká sa kedy na mori zaznamenala.
RMS Republic, loď milionárov
RMS Republic bola Titanicom svojej doby, a to ako svojou veľkosťou, tak aj preto, že jej kajuty prepravovali najbohatších ľudí v Európe a Amerike, odtiaľ pochádza aj jej prezývka „loď milionárov“ alebo „palácová loď“. Mala kapacitu 2 830 cestujúcich, ktorí mali dostatok priestoru na jej dĺžke 173,7 metra a šírke 20,7 metra. Kajuty boli samostatné, s 280 osobami v prvej triede a 250 v druhej, všetky nádherne vyzdobené.
Jedáleň s kapacitou 200 osôb bola dokončená v okrasných drevinách a jemných tapisériách, k dispozícii bola aj knižnica, fajčiarska miestnosť a salónik. Hlavnou črtou jedálne bola veľká kupola.
Legenda o republike
Loď Republic sa potopila počas plavby medzi New Yorkom a Gibraltárom, neďaleko Nantucketu v štáte Massachusetts. Legenda hovorí, že pred odchodom bol na palubu naložený záhadný náklad – údajne 150 000 zlatých mincí, čo v tom čase malo hodnotu bilióna dolárov. Keď sa loď začala potápať, kapitán stál pevne na svojom a odmietol dovoliť, aby bol akýkoľvek náklad zachránený. Potopenie sa nikdy oficiálne nevyšetrilo.
Niektoré zdroje uvádzajú, že vo vnútri lode sa nachádzala aj výplatná listina amerického námorníctva vo výške 265 000 dolárov (čo zodpovedá dnešným 50 alebo 60 miliónom dolárov), tisíce dolárov určených na pomoc obetiam zemetrasenia v Taliansku, ako aj zásielka niekoľkých stotisíc strieborných ingotov a osobných šperkov a iných cenností v hodnote stoviek tisíc dolárov patriacich bohatým pasažierom. Najzáhadnejším a politicky najcitlivejším aspektom je však to, či bolo ruskému cárovi posielané zlato – konkrétne päť ton mincí z rýdzeho zlata , tých záhadných mincí, ktorých prítomnosť na palube ešte nebola potvrdená.
Posadnutosť hľadača pokladov: Martin Bayerle
V osemdesiatych rokoch minulého storočia, v roku 1980, kapitán Martin Bayerle našiel zaoceánsku loď a pokúsil sa ju zachrániť, ale zmarený pokus viedol k jeho skaze a odtiaľ do väzenia. Teraz, v roku 1981, to skúsil znova ... uvidíme, čo sa stane, aspoň tentoraz sa mu podarilo predať práva na filmovanie sérii National Geografic.
Martin Bayerle venoval posledných 25 rokov svojho života štúdiu a vyšetrovaniu udalostí okolo potopenia Republiky a o svojom výskume napísal knihu, ktorá obsahuje základné informácie o podobných incidentoch, dobové novinové správy, teórie, štúdie exportu a importu a rôzne grafy. Stručne sa zaoberá aj problematikou, ktorú nazval „zlatými záväzkami“ – teda spôsobom zabezpečenia a prepravy zlata. V tejto veci boli kladené otázky vládam Spojených štátov, Veľkej Británie, Francúzska, Ruska, Španielska a Švajčiarska.